Novinky: prepísané staré poviedky Nešťastie chodí vo dvojici, Zlé sny, Myslel som si... a pokračujem :)

Problém nesprávnej orientácie 2.časť

2. března 2008 v 18:48 | Kana-sama |  Problém nesprávnej orientácie I
noo pokracko...konecne co? sorry ale mam pocit ze tento rok v skole namame jediny tyzden bez pisomky........... newiem kedy napisem dalsiu cast ale posnazim sa co najskor..teda ak ju chcete _____Kana-sama

ŠACH alebo MAT
2. časť

Teda vážne. Nápad o spoločnom bývaní nebol zlý. Problém bol, že sa to dozvedel Itachi a dosť ho to vzalo. Samozrejme, že mi to praje, ale je sklamaný. Zrejme si myslí, že teraz ma už Mizuki nebude čakávať pri vchode od školy ako vždy. Čo by nemusela byť pravda.
°°°°°°°
Nie, nie je. Mizuki je tu. Iba Itachi tu chýba. Zrejme fakt uveril tomu, že Mizuki nepríde. Ale aspoň má Mizuki dobrú náladu.
"Pripravená?"
"Ehm.... na čo?"
"Predsa na prisťahovanie"
"No, áno..." Úplne som na to zabudla! Dohodla som sa s fyzikárom na doučku... "Prepáč, dnes nemôžem. Prídi zajtra, kľúče máš."
"Hmm... jasné"
Fakt ma to mrzí, ale na to doučovanie bohužiaľ ísť musím.
°°°°°°°
Mizuki stojí pred svojim bytom a hľadá kľúče:
"Prečo mám pocit, že mi týmto dáva najavo svoj názor na spoločné bývanie? Môže mi to predsa povedať rovno... To by asi aj spravila... Kľud Mi-chan, to robí ten stres zo skúšok..."
"Počujem dobre? Máš problémy s babou?" - ozval sa tak trochu známi hlas.
"Eh... prosím?" - vykokcem nakoniec. Ten ksicht odniekiaľ poznám...
"Neverím, že si na mňa nevspomínaš!"
Zadíval som sa neznámemu do očí:
"Ty?" - vykríkol som neveriaco, ale s úsmevom - "Sai si to ty? Tomu neverím"
"Haha... budeš musieť"
"Nehovor mi, že si si spomenul na staré dobré Japonsko!"
"Spomenul, a dokonca aj na starého dobrého Mizukiho" - dodal so smiechom - Ale fakt nemôžem uveriť tomu, že tu ešte bývaš.... Ale to je vlastne celkom fajn. Aspoň to nemám ďaleko k doučovateľovi."
Môj žiarivý úsmev sa hneď zmenil v nechápavý pohľad:
"Čože!" - všetko, čo som zo seba dostal.
"Bývam dosť blízko" - povedal a ukázal na byt oproti môjmu.
"To nemyslíš vážne" - povedal som a oprel som sa o rám už otvorených dverí.
"Hmm... budeš sa s tým musieť zmieriť" - povedal a chvíľu sme si len pozerali do očí - "Snáď ma tu nenecháš stáť, veď..." - ani to nedokončil a vtrhol mi do bytu.
"Fúha... máš to tu táké iné... veľké"
"Noo vyhádzal som všetken bordel a smeti, ako napríklad tvoje staré veci..." - vtom na mňa vrhol vražedný pohľad - "Kľud. Uložil som ich do skrine. Predsa si nemyslíš, že by som vyhodil veci svojho bývalého spolubývajúceho, ktorý si zrazu zmyslí, že odíde spoznávať Kanadu."
"A teraz sa po roku vráti a ide hneď za tebou. Nie si šťastný?" - nahodil ten najkrajší výraz nevinného 10-ročného chlapčeka. To nedokáže ani Ino. Možno preto, že Ino je dievča.
Sai sa presunul do kuchyne. Vlastne skôr do chladničky.... Tak som si všimol:
"Zabudol si sa ostrihať?"
"Prosím?"
"Haló... tvoje vlasy..."
"Aha... Nie. Treaz to tak nosím. Už asi pol roka"
"Nehovor"
"Čo je toto?" - spýtal sa šokovane na prázdnu izbu, do ktorej sme sa medzičasom presunuli.
Následoval hlboký výdych: "To je Inina izba. Má sa sem presťahovať."
"A kde je problém?"
"Ja neviem. Asi si to rozmyslela."
Sai ma zrazu pobozkal na líce so slovami - "Milujem ťa Mi-chan" - tá irónia bola skoro až vidieť.
"Nerob si zo mňa srandu. To je vážna vec!" - zakričal som celý červený. Teraz neviem, či od hnevu alebo z tej trápnej situácie.
"Jasné, jasné, už ťa nechám na pokoji." - povedal a odkráčal von z môjho bytu. Konečne.
Ľahol som si na postel, kukal som do stropu a preberal si myšlienky. Vyrušil ma Saiov ksicht, ktorý sa zrazu objavil nado mnou.
"Sorry, niečo som si tu zabudol" Len som sa zamračil.
°°°°°°°
"Mi-chan? Mi-chan!" - pomaly som začínal vnímať ten hlas. Otvoril som oči. Sai.
"Ty si tu ešte?"
"Sedím tu pri tebe už asi pol hodinu. Teba tá záležitosť s Ino musela riadne dostať."
"Hmm.."
°°°°°°°
Asi som zasa zaspal, pretože keď som otvoril oči, videl som Saia ako drží v jednej ruke teplomer a v druhej pohár vody. Pokúšal som sa vstať, no zacítil som niečo mokré a studené na hlave.
"Obklad?"
"Presne. Máš horúčku. Radšej zostaň v posteli."
"Koľko je vlastne hodín?" - spýtal som sa rozospato.
"Okolo 11."
Zrazu som si uvedomil: "A kde mám oblečenie?" Ležal som tam polonahý, polozakrytý dekou. Ešteže bol taký milý a nechal mi aspoň spodné prádlo.
"Prepáč, ale ležať oblečený v posteli..."
"Niektoré veci sa na tebe nezmenie."
"Nie, toto sa nezmení nikdy." - povedal s úsmevom na tvári - "Počuj nemáš tu niekde nejaké lieky na zníženie teploty?" Ani to poriadne nedopovedal a začal sa mi hrabať v šuflíkoch.
"Iste. Sú v ..." - nestihol som dopovedať.
"... druhom šuflíku. Hej už to mám." - vykríkol víťazoslávne.
Dal mi tabletku a vodu a nahodil výraz starostlivého rodiča. To je vec, ktorú na ňom nenávidím. Vrátil som mu pohár a on šiel doň znova naliať vodu.
"Je ti niečo?" - spýtal sa keď sa vrátil a pokladal pohár na stolík pri posteli.
"Prečo sa pýtaš?"
Pozeral sa na mňa. Až teraz som si uvedomil, že mám ruku položenú na srdci.
"Aha, nie nič mi nie je. Len moje srdce plače bolesťou " - povedal som ironicky.
Sai mi chytil ruku a položil si hlavu na môj hrudník.
"Ja nič nepočujem " - prehlásil so smiechom a pozrel sa mi do tváre.
Ten jeho výraz rozosmial aj mňa.
Keď som sa konečne ukľudnil, vystrel som k nemu ruku. Pochopil, že ho tým žiadam o pomoc pri vstávaní.
"To teda nie. Ty pekne zostaň ležať."
"Musím ísť na vécko"
"Aha" - povedal a potiahol ma za ruku. Ale trocha prisilno. Dá sa to opísať len piatimi slovami. Padol som mu do náruče.
"Chodil si do posilky?"
Prikývol. Len som sa na neho uškrnul a odkráčal som do onej miestnosti.
Keď som sa vrátil do izby, Sai tam už nebol. Sloboda. Zobral som si nohavice a nejakú košeľu spod postele a chystal som sa praktizovať nočný výlet po baroch.
"Vedel som to" - ozval sa Sai stojaci medzi dverami od mojej izby - "Vedel som, že hneď, ako odídem, vykašleš sa na celú horúčku a vypadneš z bytu."
"A preto si tu zostal. Ani mi to nemusíš hovoriť, je mi to jasné." - zatváril som sa presvedčivo - "Ale ja už som v pohode. Nič mi nie je a cítim sa fajn."
"Aha, tak to som rád, ale aj tak by si nemal chodiť von a už vôbec nie do nejakého baru." - a teraz som si totálne istý. Ten človek mi číta myšlienky.
"A prečo ťa to vlastne tak zaujíma?" - zatváril som sa asi veľmi kylso.
"Pretože...." - zadíval sa do zeme a znova na mňa -"ťa mám rád." Tak moment. Čože?! "Mám ťa rád" - zopakoval a začal ma bozkávať.
Pritlačil ma ku stene. Chcel som odísť, ale jediný východ z izby blokovala jeho ruka opretá o stenu.
Na chvíľu sa odo mňa odlepil: "Milujem ťa .... Chcem ťa"
Ja som len neisto povedal - "Ale ja to nechcem." Alebo chcem? Neviem. Ale mal by som to vedieť. A čo Ino? Môžem jej to spraviť? A chcem to vlastne spraviť? Ale je to príjemné. Jeho ruky na mojom tele...
Začal ma zbavovať takých zbytočností, ako je oblečenie. Sťahoval mi košeľu a ja som sa nechal unášať prúdom jeho bozkov a nádherných myšlienok, ktoré sa objavili vždy, pri pohľade na jeho tvár.
Jeho ruky ma začali hladil po krku a postupne kĺzali nižšie a nižšie.
Rozopínal mi nohavice. Pocítil som náznaky vzrušenia spôsobované jeho prstami. Moje vzrušenie bolo čoraz silnejšie a silnejšie a ten pocit bol krajší ako ktorýkoľvek iný. Už len vzdychy a posledný slabý výkrik môjho vzrušenia a bol koniec. Krásna... nádherná chvíľa sa skončila. Konečne som bol schopný otvoriť oči. Videl som len Saia, ako si cmúľa prsty. Len sa usmial, pobozkal ma a odišiel.
Neviem či to spôsobili stopy mojho vzrušenia v mojich ústach alebo únava, ale už som sa viac neudržal na nohách a zosunul som sa k zemi. Opierajúc sa o stenu, rozmýšľal som o všetkom, čo sa práve stalo. A uvedomil som si, že mi to vôbec nevadilo. A čo ja a Ino?
°°°°°°°
"Fajn, je výkend, ale už by si naozaj mohol vstávať. Alebo sa aspoň presunúť na posteľ."
"Mmhmm" - niečo som zamrmlal. Ani sám neviem čo. Otočil som sa a "Čo ty tu robíš?"
"Prišiel som ťa skontrolovať a ..."
Zazvonil mu mobil a on sa presunul do inej miestnosti. Práve som si stihol uvedomiť, že ležím polonahý na zemi. Teda lepšie povedané... mal som rozopnuté nohavice a košeľa ležala na druhom konci izby.
Nejako som sa postavil, zobral som košeľu do ruky a chystal som sa k presunu do kúpeľne. Sai bol v kuchyni a ešte telefonoval, takže som mal voľnú cestu.
Keď som odtiaľ konečne vyšiel, zbadal som Saia, ako stojí pri vchodových dverách. "Niekam ideš?"
"Musím niečo vybaviť. Hneď som späť... A raňajky máš v kuchyni. Teda skôr obed" - dodal s úškrnom. Zadivene som sa na neho pozrel. Ukázal na hodiny vysiace na stene. Bolo niečo po druhej. Čože?! Zadivene som sa pozrel smerom k Saiovi, ale môj pohľad zachytili už len zatvárajúce sa dvere. Chcel som sa za ním rozbehnúť, ale môj žalúdok silno zaprotestoval a ja som bol nútený presunúť sa do kuchyne k hriankám s kakaom, čo boli Saiove obľúbené raňajky.
°°°°°°°
"Wow. Ty to tvoje hneď som späť berieš vážne..." - nadhodil som ironicky, keď sa Sai konečne vrátil - "Sú tri hodiny"
"No hej, to vieš... Stretli sme sa s Itachim a trochu sme pokecali... A niečo mi pre teba dal." - povedal podávajúc mi obálku.
Otvoril som ju. Okrem malého ružového lístočku v nej nič nebolo. Pozrel som na text. Čítal som ho už asi piaty krát a stále som tomu nedokázal uveriť. Pozeral som na to zrejme s otvorenýmni ústami a moje vypleštené oči mohli pripomínať menšie tenisové loptičky.
"Deje sa niečo? Hej Mi-chan. Čo je to?"
Nedokázal som mu odpovedať. Sám som tomu nerozumel, ale nedokázal som sa ani pohnúť. Celé moje telo, všetky svaly ztuhly.
"Mi-chan!"

To be continued
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama