Novinky: prepísané staré poviedky Nešťastie chodí vo dvojici, Zlé sny, Myslel som si... a pokračujem :)

Problém nesprávnej orientácie 5.časť

29. března 2008 v 22:16 | Kana-sama |  Problém nesprávnej orientácie I
Skoro som to sem zabudla hodiť.... no tu ju máte

5. časť
Výkrik do tmy

Cestou domov som plánoval, ako sa zvalím na posteľ a zobudím sa najskôr za týždeň, ale najlepšie nikdy. Škoda, že je to nemožné. Zajtra musím ísť na nejakú sprostú prednášku Boh vie o čom. Ale rozmýšľam aj nad takou možnosťou, že tam nepôjdem. Rovnako ako za posledných niekoľko dní. No jasné. Jednou prednáškou to nedobehnem. Rozhodnuté: nikam nejdem.
Vlastne niekam predsa. Potrebujem trochu uvoľnenia. Starý dobrý alkohol dnes zrejme zapracuje. Nie je tu Sai, takže... mi to ...nemá kto zakázať. Pri týchto myšlienkach som sa zastavil. Obzrel som sa za seba. Nemocnica.
"Sai..." Tak dosť! Už naňho nesmiem myslieť. PRESTAŇ! Zabočil som rýchlo do baru a kývol som na barmana. Už sa dobre poznáme. Chodievam sem totiž dosť často.
"Whisky. Vieš čo? Daj mi rovno dve." - nešetrím sa.
"Zas osobné problémy? Čo by si ty bez nich robil..."
" Mmmm ..mm" - no pri pití sa asi rozprávať nedá.
Po chvíli som si našiel kamoša a navrhol som mu pár kôl whisky na mňa. Asi po 5. kole prestal vnímať svet. Kto vie, čo všetko vypil už pred tým...
"Asi by si už mal ísť domov." - navrhol som, keď už nevyzeral ani trochu triezvo. Tváril som sa síce veľmi zodpovedne, no ani ja som na tom nebol práve najlepšie. Ale rozhodne lepšie než on. Ja som aspoň vnímal, kam ideme: k nemu. Barman našťastie poznal aj jeho a prezradil mi adresu. Nechcel som si brať na zodpovednosť nejakého chalana, ktorého pred barom zrazilo auto, a tak som sa rozhodol, že ho odprevadím. Moja hlava trochu protestovala, ale mám na výber? Koniec koncov, ja som mu kupoval všetky tie whisky, čo vypil.

¤¤¤¤¤¤¤¤¤

Áno tá adresa znela trochu povedome.... ale nepredpokladal som, že si vo svojom stave budem schopný spomenúť. Až kým sme nedošli na miesto. Nikdy by ma nenapadlo, že je to bývalá adresa Ino. On je ten jej kamoš, čo sa sem prisťahoval z Austrálie.
Stál som pred dverami, v ruke som držal kľúče, ktoré som pred chvíľou vylovil z jeho nohavíc, a neisto som pozeral na dvere.
O čom sme to vlastne celý ten čas rozprávali? - zalovil som trochu v pamäti - Narodil sa v Japonsku, ale keď mal 2 roky spolu s celou rodinou sa odsťahovali do Austrálie. Ale on znova zatúžil po domove, a tak sa sem nedávno prisťahoval. Teraz má 23rokov... A volá sa...hm.... vravel mi to vôbec? Povedal mi celý svoj životopis a ani mi nepovedal svoje meno? A ja som mu svoje vravel?

¤¤¤¤¤¤¤¤¤


Hneď, ako som sa prebral, zdvihol som sa z postele. Začínal som si uvedomovať kde som a snažil som sa spomenúť si, čo sa stalo včera.

°Keď som konečne otvoril dvere od jeho bytu, pohľadal som spálňu a položil ho na posteľ, s čím som mal vďaka jeho stavu značné problémy. Vyzliekol som mu vrchné oblečenie. Len vrchné, nahého som ho vidieť nepotreboval.
Rukou mi zašiel do vlasov so slovami "Poď ku mne miláčik". Potom si ma pritiahol bližšie tak, že som sa nestihol brániť, a pobozkal ma. Viac už si nepamätám.°

Moja prvá reakcia: Som oblečený?
"Do riti" - po celej izbe sa ozvala jednoznačná odpoveď.
On sa trochu pomrvil a otočil sa ku mne. Najprv asi tiež nechápal, čo sa deje. Len sa nevinne usmial.
Vyskočil som z postele, hodil som na seba moje oblečenie, pohádzané po zemi a otočil som sa späť k nemu.
Sedel na posteli a pozeral sa na mňa pohľadom typu - ´Čo to robí?´ -
"Ty... ja... my dvaja....spolu... " - začal som koktať. On sa znova len usmial. Otočil som sa ku dverám a tak trocha zrýchlenou chôdzou som odkráčal preč.

¤¤¤¤¤¤¤¤¤


Už som bol skoro doma, ale v tom ma niekto chytil za rameno. Bol to on.
Zadýchaným hlasom povedal: "Fajn, že som ťa zastihol."
"Pozri, zabudnime na to, čo sa stalo a už sa nikdy neuvidíme."
"Fajn, ale medzi nami sa nič nestalo."
"Ako to môžeš povedať? Bol si totálne ožratý."
"To je možné, ale všetko si pamätám."
"Takže... nič? Určite?" Znova ten jeho úsmev. "Tak to je fajn, ale... prečo sme boli nahí?"
"Prečo? No ja nerád spím oblečený. Prepáč..."
"Aha. Ty by si si mohol podať ruku so Saiom... SAI!" - otočil som sa s výkrikom - "Už musím bežať, maj sa." Asi po desiatich metroch som sa znova otočil. "Počuj a jak sa vlastne voláš?"
"Hiroshi. Ale všetci mi hovoria len Hiro."
"Tak sa maj Hiro."

¤¤¤¤¤¤¤¤¤


Ako vždy.... Pípanie, pípanie a pípanie. Nič viac - nič menej. Ani nemá zmysel o tom premýšľať. Je už dosť neskoro. Asi by som mal ísť...

Ulice sú takmer prázdne a všade je tma. To ma ešte viac uspáva.
"Hiro, si to ty?" Muž predo mnou sa otočil.
"A, ahoj...errr..."
"Mizuki"
"Ehm ...Ahoj Mizuki"
Rozosmial som sa.
"Čo je tu tak vtipné?"
"Aale nič, ibaže sa najprv spolu vyspíme a až potom sa vzájomne predstavíme..."
"Máš pravdu. Je to kruté." - dodal s úškrnom. Začínam mať pocit, že si ho cvičil doma pred zrkadlom.
Zrazu sa za nami ozval veľký hluk. Plechovka. Niekto o ňu zakopol a hneď po tom odskočil do vedľajšej uličky. Veľmi nenápadné. Keby nebola taká tma, až tak nenápadné by to nebolo.
"Eh... je to len nejaký ožran. Ten odíde, že?" - zdá sa mi to alebo sa mu trasie hlas?
Asi po piatich minútach kráčania:
"Myslím, že ho to ešte neprešlo." - skonštatoval som.
"Ehm...ich... Myslím, že sú viacerí..."
"Mali by sme pridať."
"To nie je zlý nápad. A mám ešte jeden. Ehm vieš ja... ja... bývam ďalej než ty a... mohol..."
"Jasné, poď ku mne."
"Vďaka"
Prečo sa stále obzerá? Fajn aj ja sa občas otočím, ale on je prakticky otočený dozadu. A ten výraz jeho tváre... Akoby zúfalstvo. Čisté zúfalstvo.
"Počuj Hiro... Si... si OK?"
"Niekto nás sleduje a ja mám byť OK?"
"Fajn, ale nepreháňaš to trochu?"
"Mizuki, ty... ty nevieš aké to je. Nevieš, nepoznáš to."
"Tak za prvé - neviem, o čom hovoríš,
a za druhé - čo ty vieš, možno som to už zažil."
"Po tej noci viem o tebe všetko. Mizuki... nezažil si to."
"Vážne? No to je milé. A povieš mi teda, o čom to hovoríš?"
"Á pozrime sa..." Oboch nás trhlo. Pred nami sa zjavil nejaký muž. "Nie je to Mizuki? Aká to náhoda..." - ten hlas odniekiaľ poznám.
Chlap podišiel trocha bližšie. Svetlo lampy posvietilo na jeho tvár a ja som si konečne uvedomil, odkiaľ je mi ten hlas taký povedomí. Je to ten bastard, ktorého som skopal za to, čo spravil Ino. Vážený pán Hatami. Tie obväzy mu kazia image. - pobavil som sa na jeho výzore.
Hatami sa priblížil ešte viac, potiahol si z cigarety, ktorú mal v hube a fúkol mi dym do tváre. Znechutene som cúvol, ale vrazil som do jedného z jeho poskokov. Ďalší dvaja chytili Hira.
"Hej! Pusť ma!"
"Puste ho. On s tým nemá nič spoločné. Prosím nechajte ho odísť." - zase má kvôli mne niekto trpieť? NIE!
Hatami sa rozosmial. "To asi nie." - povedal nakoniec tým najpohŕdavejším tónom. "Predsa nechceš aby sa chlapci nudili, však nie?" - ten úškľabok bolí viac ako jeho slová.
"Hiro! Nie!" - začal som kričať, pretože muži sa rozhodli, že sa aj s Hirom presunú niekam inam. "So mnou si robte čo chcete, ale jeho nechajte!" - ako odpoveď sa mi ušla silná rana do tváre.
"To si píš, že si s tebou budeme robiť, čo sa nám zachce."
Zacítil som krv vo svojich ústach. Asi to spôsobila tá druhá rana. A možno až tá tretia. Nestíhal som ich počítať. O chvíľu som už ležal na zemi a Hatami so svojím poskokom do mňa kopali, mlátili ma, a ja som sa modlil, nech je na tom Hiro lepšie než ja. Keď už som si takmer prestal cítiť celé telo, chytil mi ruky, veľmi bolestivo mi ich pritisol na chrbát a druhou rukou niečo naznačil svojmu kamošovi. Ten pár krokov poodstúpil a vytiahol si spod nohavíc pištoľ, ktorou mieril mne do tváre.
Hatami si začal rozopínať nohavice. Nie. To snáď nie. Až mnou myklo, keď som si predstavil, čo sa chystá urobiť.
"Čo je Mizu? Nepáči sa ti to?" - povedal a surovo do mňa vnikol. Bez ničoho, len do mňa proste vnikol. Opäť som pocítil svoje telo. Vlastne som cítil len bolesť, ktorá mi ním prechádzala. Všade bola krv, moja krv.
"No musím ti povedať, že Ino sa bránila viac. A bol na ňu krajší pohľad. Predsalen je to dievča."
"Bastard" - neviem, prečo som to povedal. Dobre som vedel, že mi to nepomôže. Práve naopak. Vyslúžil som si tým len ďalšiu bolesť. Začal som plakať. Po tvári mi tiekli slzy a zo mňa vychádzali tlmené vzlyky.
"Nemusíš plakať. Ešte som neskončil, neboj sa... Ešte si spolu užijeme Mizu." - povedal zadýchaným hlasom.
Prosil som. Prosil som sám seba nech už to skončí. Prosil som nech už prestane. Nech radšej zomriem. Nech už necítim bolesť. Nech ma radšej zabijú, zastrelia, ale nech už je koniec. V tom som pocítil ďalšiu vlnu bolesti. Oveľa silnejšiu než pred tým, sprevádzanú silným vzrušeným výkrikom - prejavom orgazmu.
Vyšiel zo mňa a zapínajúc si nohavice, zosunul sa k zemi.
"Úplne si ma vyčerpal Mizu. Kaito, poď si užiť aj ty. Nebudeš tam predsa len stáť." - povedal mužovi predo mnou, ktorý na mňa ešte vždy mieril zbraňou.
Nie. Prosím už nie. Bolesť začínala pomaly utíchať. Príčinou bolo asi to isté, čo mi vytvorilo tmu pred očami. Už som nevidel ani krv, ktorá bola pred tým všade naokolo. Už som nevidel vôbec nič, len čiernu tmu. Pomaly, ale isto som strácal vedomie. Dúfal som, že niekto vypočul moju prosbu a ja umieram. Konečne už nepocítim žiadnu bolesť. Nemusím sa už trápiť krutosťou tohto sveta a nenávisťou jeho ľudí. Už môžem odísť. Znie to tak kruto a zároveň upokojujúco. Ale niečo tú pokojnú predstavu rušilo. Hlasy. Krik. Streľba. A znova ticho.

¤¤¤¤¤¤¤¤¤


Kde som? Som mŕtvy? Ako to, že nič nevidím? Snažil som sa pohnúť rukou, ale všetko ma tak bolelo. Ako to, že cítim bolesť? Znamená to, že som nezomrel? Tma pomaly mizla. Znova počujem to pípanie. Moment. Znova? Už som ho niekedy počul...
"Už ste sa prebrali? Haló počujete ma?"
"Kto ste?"
"Som doktor. Ste predsa v nemocnici. Moje meno j..."
"A kto som vlastne ja?"

The End

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 AnimeGirl AnimeGirl | Web | 30. března 2008 v 10:22 | Reagovat

toto je cool .......velmi sa mi paci

2 Nasi(admin) Nasi(admin) | E-mail | Web | 30. března 2008 v 17:04 | Reagovat

loool kto som ja? to som necakala ze strati pamat...

3 Fussi-chan Fussi-chan | 1. dubna 2008 v 17:47 | Reagovat

Ani ja ne... ve snu by me to nenapadlo... jezisi, chudak malej...

4 Kakashi-woman Kakashi-woman | E-mail | Web | 18. června 2008 v 18:40 | Reagovat

The End?!! T-T ... lol : "Kto ste?"

"Som doktor. Ste predsa v nemocnici. Moje meno j..."

"A kto som ja?"

5 mata mata | 23. července 2008 v 19:20 | Reagovat

plosiiiim daj pokracko bolo to super chcem vediet co sa stalo dalej

6 maja maja | 3. září 2008 v 14:02 | Reagovat

a pokracovanie? daj este pokracovanieeeeeeeee prosiiiiiiiiiiiim je to skvele

7 maja maja | 3. září 2008 v 14:02 | Reagovat

a pokracovanie? daj este pokracovanieeeeeeeee prosiiiiiiiiiiiim je to skvele

8 dlac56 dlac56 | E-mail | Web | 3. listopadu 2008 v 18:34 | Reagovat

Bolo to super... Ozaj skvele.

Chcelo by to este pokracko... Vediet co sa stane dalej.. Inak to bolo super

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama