Novinky: prepísané staré poviedky Nešťastie chodí vo dvojici, Zlé sny, Myslel som si... a pokračujem :)

Viem vrátiť čas? III.

2. března 2008 v 17:15 | Kana-sama |  Viem vrátiť čas?
Ahoj, ahoj.....znova sa ozýva vaša Sally a prináša vám 3. kapitolu svojej powiedočky. Medzi Kuramom a Hieim sa to vyjasňuje. Budem rada, ak mi napíšete komentík=3

Viem vrátiť čas?

3. časť
Hiei zrýchlene dýcha. Stojí a obzerá sa okolo seba. Miestnosť, v ktorej stojí pozná. Je to... "Kuramova izba???" Hiei sa ešte stále obzeral.
To nie je možné, ale áno, je to ona. Ako som sa tu ocitol? A kde je Kurama? Kurama.... v jaskyni.
Nasledoval skok z okna. Hiei veľmi nechápal, čo sa deje, ale chcel zistiť, čo je s Kuramom. Možno sa pohádali, ale stále k nemu niečo cítil.
Bežal lesom. Pomaly sa približoval k jaskyni. Už bol celkom blízko. Pár metrov pred sebou videl niekoho utekať. Prudko zastavil.
"Yukina!" - vykríkol zrazu a nemo sa pozeral na svoju sestru, ktorá so slzami v očiach bežala oproti. No to, čo uvidel potom, ho šokovalo ešte viac... Teda ten koho videl.
Čože?! Ale...ale...to som ja!!! To nie je možné"
Obaja bežali oproti nemu. Hiei sa v šoku nemohol ani pohnúť. Obaja prebehli okolo neho bez povšimnutia.
"Nevideli ma" Ako to je možné. Najprv držím zomierajúceho Kuramu v náručí a zrazu sa ocitnem v Kuramovej izbe. A teraz oproti mne beží Yukina a ... ja! Ako je možné, že som tu 2-krát? A ako to, že ma nevideli? No ....dúfam, že je Kurama v poriadku.
Hiei vošiel do jaskyne a tam videl Kuramu. Živého... ale nemalo to tak dlho zostať. Kurama sa práve chystal ukončiť svoj život.
Na ruke si pridržiaval pevný list trávy. Veľmi jemne mu skĺzol po ruke. Sotva ho poranil.

Hiei ohromene zvrieskol: "Nie! Čo to robíš?!" No Kurama pokračoval. Vôbec si ho nevšimol.
Ako to, že ma nevidí? Prečo?! Ako mu v tom mám zabrániť? Nesmieš zomrieť. Nie tu predo mnou. To nesmieš."Nerob to!"
"Čože? Hiei?" - vykríkol prekvapene " Hiei si to ty?"

"Áno. Tu som. Som za tebou." On ma počuje. Počuje ma.

Kurama sa otočí a zadivene sa pýta: "Kde si? Nevidím ťa"

"Som priamo pred tebou"
Ešte počas toho, ako to hovoril, sa Hiei začínal Kuramovi zjavovať. Pomaly, ale isto. Až napokon ho Kurama videl úplne.
"Hiei!" - povedal s úsmevom.

"Neteš sa. Ešte som ti neodpustil." Oznámil mu Hiei chladným hlasom, ale vnútri duše si vydýchol. "Ale odpustím ti, ak Yukine vymažeš pamäť."

"Dobre" - povedal Kurama. Bol rád, že môže napraviť svoju chybu.
"Hiei-san! Ste v poriadku?" - vykríkla Yukina, ktorá nenápadne vbehla do jaskyne.

"Samozrejme. Prečo..."

"Práve som vám ....vyčítala, že ste mi nepovedali, že ste môj brat a zrazu ste zmizli"

"Zmizol? To znamená, že už som tu len raz?ajo."

"Čože?" - zapojil sa Kurama do rozhovoru "Ako si to myslel, že už si tu len raz?"

"To už je jedno" - odpovedal Hiei, pretože ani on sám nechápal čo sa to vlastne stalo. "Hlavne, že si v poriadku. Samovražda. Pf. Čo ťa to napadlo? Už mi to neurob."

"Dobre, dobre." - povedal Kurama - "a mimochodom...toto je pre teba." - a podal Yukine nejaké semienko.

"Čo je to?"

"Zjedz to."
Yukina, sama prekvapená, to urobila bez otázok. Hneď, ako ho prehltla omdlela.

"Neboj sa. Je v poriadku. To je normálne. Jej myseľ si potrebuje odpočinúť."
Ako vždy. Kurama vie na čo myslím a hneď ma začne upokojovať.- pomyslel si Hiei a potom sa hlasno zasmial. A Kurama sa pridal.
Potom zobral Hiei Yukinu na ruky a aj s Kuramom mierili do chrámu Genkai, kde chceli nechať Yukinu v jej starostlivosti.
Kurama vyzeral unavene a cestou výrazne zbledol. Nevyzeral, že je v poriadku. A to sa potvrdilo tým, že zrazu odpadol.
Hiei položil opatrne Yukinu na zem a zohol sa ku Kuramovi.
"Kurama si v poriadku? Kurama. Ale nie, úplne som zabudol na tú ranu" - skríkol Hiei, keď si všimol krv na Kuramovej ruke. Krv bola na celom jeho rukáve.
"Ako som si to mohol nevšimnúť. No....... fajn. Mám tu dvoch ľudí v bezvedomí. Budem sa musieť ponáhľať "
A tak musel Hiei odniesť oboch do bezpečia. " Budeš to musieť chvíľu vydržať Kurama." - dodal, pretože už boli celkom blízko chrámu Genkai, a pretože Yukina bola v bezvedomí oveľa dlhšie.
Yukinu nechal v starostlivosti Genkai a odniesol Kuramu do bytu.
V byte:

Hiei našiel lekárničku, vytiahol z nej obväz a zaviazal Kuramovu ranu. Položil Kuramu do postele, zakryl ho a sadol si k nemu. Rozmýšľal nad tým všetkým, čo sa stalo.
Asi to bola moja chyba. Až teraz som si uvedomil, ako ťa milujem. Tak neskutočne ťa milujem. A uvedomil som si to až teraz, keď si chcel odísť.
Keď sa Kurama ani po pol hodine nezobudil, začínal byť Hiei nervózny. Zobral do ruky telefón a začal spomínať na Kuramu. Aj toto si ma naučil...
"Yusuke Urameshi. Môžem pomôcť?"

"Ehm...Yusuke?"

"Hiei? Si to ty? Ty vieš používať telefón?"

Baka- povedal si Hiei sám pre seba.

"Čo potrebuješ?"

"Mohol by si prísť ku Kuramovi?"

"Niečo sa mu stalo?"

"No niečo... Potrebujem..." Yusuke si myslel, že si Hiei konečne uvedomí, že aj on niekedy môže niekoho poprosiť o pomoc "aby si prišiel." (sry... nemohla som si to odpustiť Bo))

"No ale..." Hiei zložil.
Sadol si späť ku Kuramovi a čakal. Pozeral sa na Kuramove vlasy. Pozeral sa na ne tak dlho, kým sám nevedel prečo, začal ich bozkávať. Boli tak hebké a červené ako krv, ktorá ešte nedávno stekala po Kuramovej ruke. Prvýkrát sa na Kuramu pozeral s takou láskou. Uvedomil si, že mu ju nikdy nedal pocítiť.

"Hiei...." - povedal už úplne zobudený Kurama. Uvedomujúc si, čo Hiei robí, sa usmial a zadíval sa mu do očí. Pritiahol si ho bližšie a začal ho bozkávať.


Netrvalo dlho a obaja boli spolu v posteli. Navzájom toho druhého zbavovali oblečenia. Hiei bol úplne unesený. Vzrušoval ho pohľad na nahého Kuramu. Bol tak krásny. Obaja si navzájom dokazovali lásku.

"Počkaj Hiei. Nezvonil niekto?"

"Nič som nepočul"

"Alebo si nechcel...." - povedal s úškrnom Kurama.
Zliezol z Hieiho a zakryl ho až po pás dekou. Hodil na seba nejaké nohavice a prvú košeľu, ktorú zo skrine vytiahol. Hiei tam len sedel a pozeral na Kuramu, na ktorého tvári stále pretrvával úsmev.

Zvonček neprestával vyzváňať a Kuramovi to začínalo liezť na nervy.
"Veď už idem!"

Otvoril dvere.

"Yusuke?"

"To ti to trvalo.... Ty si v poriadku?"

"No jasné, prečo?"

"Hiei mi volal, že sa ti niečo stalo."

"Hiei ti volal?" Takže ma počúval viac, ako sa zdalo.

"Kde vlastne je?"

"Je v mojej izbe. Ale nie počkaj" - rýchlo zastavil rozbiehajúceho sa Yusukeho. "Všetko je v poriadku"

"Fajn. Tak to idem skontrolovať."

"Yusuke počkaj!" - no tentoraz sa Yusuke nedal odbiť. Odstrčil Kuramu a rozbehol sa do jeho izby. Medzi dverami prudko zastavil.
Pohľad na polonahého Hieiho v Kuramovej posteli ho dosť šokoval. A Hiei sa tiež nezmohol na nič iné ako na prekvapený pohľad. Yusuke sa pozeral na Hieiho a Hiei na Yusukeho. Ani jeden z nich nič nepovedal. Našťastie do izby vbehol Kurama, ktorý sa už spamätal a snažil sa Yusukeho vyhodiť von. Nakoniec sa mu ho podarilo vysotiť von z domu a zabuchnúť za ním dvere. Hiei vyliezol z postele a nahý šiel skontrolovať, či už je Yusuke preč. Kurama sa na neho pozrel a začal sa hlasno smiať.

"Čo je tu smiešne? Tebe nevadí, že nás videl?!"

"Nie" - znela jeho jednoduchá odpoveď.

"Aha"

"Raz by sa to aj tak dozvedeli"

"Hn"
Keďže tam Hiei stál ako primrznutý, zobral si ho Kurama do náruče a odniesol ho späť do postele, kde ešte dlho pokračovali vo svojich "nočných aktivitách".
"Dobré ráno" - vykríkne Kurama. Hiei mierne otvorí oči, chytí vankúš a hodí ho po Kuramovi.

"No tak, Hiei. Raz musíš vstať. Poď! Raňajky sú už hotové."

Hiei niečo zamumle a vstane.
Kurama ide do kuchyne a o chvíľu za ním príde Hiei. Po raňajkách sa rozprávali o včerajšku. Teda kým ich nevyrušil ten Kuramom znenávidený zvuk - zvonček.
"Koenma? Čo ty tu robíš?" - pýta sa Kurama.

"Len som sa chcel uistiť, či si v poriadku. A keďže som predtým nemal čas, som tu teraz."

"Čo myslíš tým "presvedčiť sa či som v poriadku"?"

"No keď si zomrel..."

"Keď som čo?!"

"Nechaj ma dorozprávať a dozvieš sa. Ako som už povedal... Keď si zomrel a objavil sa u mňa v paláci, dosť ma to šokovalo. Keď som zistil, čo sa stalo, že si to spravil kvôli Hieimu, a pritom mi bolo povedané, že Hiei plače nad tvojím telom, rozhodol som sa, že ťa nemôžem poslať nikam inam ako späť na ľudský svet. Nezostávalo mi nič iné, ako vrátiť čas."

"Počkaj, čo to hovoríš? Ja som predsa nezomrel. Nepamätám si, že by som bol u teba."

"Áno. Tým, že bol vrátený čas, si na všetko zabudol."

"Ako to, že ja si všetko pamätám?" - zapojil sa Hiei.

"To preto, lebo ten čas som vrátil cez teba. Ty si to predsa tiež chcel."

"Hn"

"No, ja mám ešte veľa práce, tak už zasa pôjdem. Majte sa." - povedal a zavrel za sebou dvere.
"Zomrel som? Vážne som zomrel?"

"Áno a sľúb mi, že sa o to už nikdy nepokúsiš!"

"Rád... Sľubujem, že už sa nikdy nepokúsim ukončiť svoj život predčasne."

"Ani keby som to chcel ja."

"Ani keby si to chcel ty." - zopakoval Kurama a sadol si na Hieiho. Ako potvrdenie sľubu ho pobozkal.
Vtom sa dvere otvorili a dnu vošla Shiori (nepýtajte sa ma, kde bola v noci, pretože to newiem... niečo si vymyslite ;oD).
"Shuichi!"

Kurama sa odlepil od Hieiho a: "Mamy......ja...... Dovoľ, aby som ti predstavil Hieiho. Vieš, mám ho rád. Vlastne veľmi rád. Ľúbim ho." - Kurama ani nevedel, kde sa v ňom nabrala tá odvaha.
Shiori na nich chvíľu pozerala a potom odbehla do svojej izby. Kurama sa pozrel na Hieiho (ktorý sa mimochodom naučil používať výraz neviniatka :oD) a rozbehol sa za Shiori.

"Mamy, si v poriadku?" - povedal a sadol si k nej - "Pozri, ak ti vadí ...."

"Nevadí mi to. Len ma to prekvapilo. Ak ho naozaj ľúbiš..."

"Milujem ho. Tým som si istý."

"V tom prípade ti nebudem brániť."

Kurama sa usmial a objal Shiori.

"Ďakujem" - povedal, pričom mu stiekla slza po tvári.

Na ďalší deň:

Hiei odprevádzal Kuramu na ceste do školy.

"Myslím, že Yusuke už to stihol všetkým vykecať."

"A vadí to? Nech všetci vedia, že nám je spolu dobre. Mám pravdu?"

"Všetci sa akurát budú smiať, vždy keď nás spolu uvidia."

"Čo by sa mohlo stávať dosť často. Ale to len preto, že závidia."

"Je fajn, že ma vieš vždy upokojiť..."
KISS
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama