Novinky: prepísané staré poviedky Nešťastie chodí vo dvojici, Zlé sny, Myslel som si... a pokračujem :)

Druhá šanca 8.časť

31. prosince 2008 v 1:46 | Nasi |  Druhá šanca
(pozn.autora: kawaii- zlatučký, roztomilý)


Druhá Šanca 8.časť


Zobudil som sa asi o dve hodiny stále s Kitom v náručí... bol strašne kawaii keď spal... privinul som si ho bližšie k sebe a rukou som mu zahrabol do vlasov. On sa trochu pomrvil, no nezobudil sa. Rozmýšľal som... rozmýšľal som o tom aké to bolo pred pár hodinami krásne...ako moje po prvé s babou. Akurát že toto bolo moje po prvé s chalanom. Myslela som na Kita a pritom som sa na neho nežne pozeral. O chvíľku sa Kito zobudil a ja som sa vrátil mysľou späť. Otvoril oči a usmial sa na mňa. Ja som ho pobozkal.

"Idem sa konečne osprchovať keď už si sa zobudil." povedal som po chvíli.
"Dobre..."
Vyvliekol som sa z jeho objatia a zamieril do kúpeľne. Pustil som na seba prúd studenej vody. Trochu ma to prebralo. Po chvíli sa vo dverách kúpeľne zjavil Kito.
"Nechceš ma umyť?" povedal provokačne a vliezol si ku mne do sprchy. Ja som zobral sprchu a ostriekal ho.
"Do frasa! Takouto ľadovou?"
"Buď ticho a nechaj to na mňa!" Povedal som. On ma začal bozkávať po celom tele, zatiaľ čo ja som ho umýval.
"Počúvaj, nemyslíš že na dnes sme mali tej fyzickej námahy dosť?" spýtal som sa no Kito sa iba provokačne usmial.
"Myslel som si že chceš, aby som ťa len umyl...vo svojom monológu, no on ma umlčal bozkom. Vyrušilo nás až moje škvŕkajúce brucho.
"No... asi sa pôjdem najesť. Môj žalúdok už protestuje." Povedal som a naše mokré telá sa od seba odlepili. Zobral som uterák a omotal som si ho okolo pása. Ani som sa neunúval utrieť sa poriadne...
V chladničke som vylovil niečo v podobe toastov, šunky a nejakej zeleniny. Po chvíli, kým som ja pripravoval jedlo, prišiel do kuchyne aj Kito, očividne viac utretý než ja. Iba z vlasov mu kvapkala voda na tú sexi hruď. Ja som bol ešte dosť mokrý, kvapky vody ma šteklili po tele až tam, kde ich zachytil uterák. Kito bol tými kvapkami na mojom tele totálne fascinovaný. Z myšlienok som ho vytrhol až ja:
"Máš rád zeleninu?"
"Ale aj hej. Môžeš mi dať paradajku. Vďaka." podal som mu tanier s toastom, šunkou a paradajkou. Síce trochu obyčajné raňajky ale zasýtia.
"Nemáš zač..."
"Počuj..." začal som opatrne rozhovor.
"Hm?" zamumlal s plnými ústami Kito.
"Ja... no asi seknem s vysokou." Chcel som to už mať čím skôr za sebou. Chvíľku na mňa kukal ako na zjavenie a potom sa zmohol len na:
"Čooo?"
"No... nemám prachy a nemám tú školu za čo ďalší semester platiť...a...chcem si nájsť nejakú prácu a našetrím si na auto. Za chvíľu budem mať osemnásť a spravím si vodičák..." brblal som bez prestania...
"A čo ten výmenný pobyt? Namiesto Yume musí niekto prísť..."
"Však môže so mnou to nemá nič spoločné.."
"A...ale..." zakoktával sa.
"Kito... už som sa rozhodol. Tento stereotyp ma už dosť nudí...škola...bar...spánok poprípade nejaké to povyrazenie...ale to je všetko. Možno si ju niekedy dorobím ako ty..." Kito nič nepovedal iba na mňa čumel s toastom v ruke a otvorenými ústami. Po chvíli sa spamätal...
"Iru...to nemôžeš..."
"Prečo by som nemohol? Kito, uvedom si že ty nie si moja matka. Moja matka mi ide úžasným prikladom...Vysťahovala ma zo svojho bytu kvôli chlapovi ktorý by mohol byť môj starší brat alebo kamarát...nie nevlastný otec. Odvtedy čo ma matka vykopla z domu si už o živote rozhodujem sám Kito. Pochop to." trošku som stratil nervy. Kito nič nepovedal, pravdepodobne bol šokovaný.
"Nechcem sa s tebou hádať, Kito." povedal som po chvíli ticha a odišiel som z bytu.
********************
Prečo ma nikto nechápe? Chcem toho snáď veľa? Je to moje rozhodnutie, tak čo. Viem, že Kito mi chce dobre ale ja už nie som 5-ročné decko. Musí to pochopiť. Alebo sa bojí že pri práci nebudem mať čas na neho? Nie! Takú prácu nechcem! Ja chcem len zarobiť. Kito musí pochopiť našu finančnú situáciu. Do školy chodíme traja a ani jeden z nás nezarába. Yume si kupuje samé oblečenie a blbosti. Ledva nám vychádzajú peniaze na jedlo. Aj keď si môj milenec Kito, musíš ma chápať. A myslím že mám dobrý dôvod odísť zo školy. Doteraz si sa nestaral o moje rozhodnutia. Inokedy by si mi povedal:
"Nemôžem ti to zakázať, je to tvoje rozhodnutie..."
Život je sviňa...svätá pravda...
*********************
Po asi dvojhodinovej prechádzke po Tokiu (pri ktorej som sa už upokojil) som sa rozhodol, že by bolo múdre ísť už domov. Keď som stál pred bytom a začal hľadať kľúče zistil som, že som si ich zabudol doma.
"No fasa!" zazvonil som v nádeji že Kito zostal doma. Nezostal. Začal som sa ešte raz pre istotu prehrabávať vo vreckách keď tu zrazu:
"Hľadáš toto?" Kito sa za mnou objavil ako anjel z neba. Ani som ho nepočul. V ruke držal zväzok kľúčov s príveskom Iruka. Kito ma zase niečim prekvapil.
"Ale to nie sú moje kľúče. Nemal som tam prívesok."
"Malý darček odo mňa" usmial sa.
"Vďaka to si nemusel."
"Pomohla ti prechádzka po čerstvom mestskom vzduchu?" spýtal sa a začal odomykať.
"Nó...pomohla...Kde si bol ty?"
"To nemyslíš vážne...ty si budeš chodiť po vonku a ja tu budem sedieť ako vo väzení?" zasmial sa a pokračoval. "Bol som sa prejsť...na poštu...naši mi poslali ešte nejaké oblečenie a iné veci..." tak to by vysvetlovalo tú veľkú krabicu čo mal pod pazuchou a prečo mal tak málo vecí keď sa sťahoval k Yume.
"Aha" medzitým Kito odomkol dvere a vošli sme dnu.
"Inak... s tou školou si mal pravdu.." fakt povedal to čo povedal??!
"Rozmýšľal som o tom, a pravda je, že naozaj nemáme veľa peňazí...a ešte k tomu musíme školné platiť za troch ľudí... keď si sa rozhodol že chceš pracovať nemal by som ti to brať..." Ja som len stál v chodbe s otvorenými ústami a zmohol som sa len na pokrútenie hlavou.
"NO čo tam tak stojíš...poď sa pozrieť... niektoré veci som nemal ani raz na sebe, možno ti budú dobré." Povedal Kito ktorý sa už medzi mojím otváraním a zatváraním úst stihol vyzuť a otvoriť krabicu s jeho vecami...
********************
Na ďalší týždeň v škole som zašiel za Yamatom. Z poza dverí sa ozývali divné zvuky a tak som pochybovačne zaklopal. Yamato o chvíľu otvoril dvere. Vyzeral byť dosť nahnevaný ako keby vyrušený v dôležitej práci. Napravil si kravatu a spýtal sa:
"Čo potrebujete Iruka?"
"Potreboval by som sa s vami porozprávať..." Yamato vyzeral byť dosť zdesený keď by ma mal pustiť do kabinetu no nakoniec odstúpil aby som mohol vojsť. V kabinete mal nejakú profku. Už chápem prečo bol taký naštvaný. No škoda že som to potreboval súrne inak by som ho nechal konať svoju mužskú prácu.
"Posaďte sa..." povedal a ukázal na kreslo. Ja som si sadol.
"Nó... ako by som to... proste chcem odísť zo školy." Vysúkal som zo seba so značným zakoktaním. Aby toho nebolo málo tá profesorka mi uštedrila dosť pohoršený pohľad.
"A rodičia s tým súhlasia? Pokiaľ viem, ešte nemáš osemnásť."
"Ehm... no nevedia. Ale ja už za mesiac budem mať..." pokúsil som sa z toho vykrútiť.
"Pokiaľ nemáš osemnásť musia s tým súhlasiť tvoji zákonný zástupcovia a to, tvoji rodičia."
"Aha... tak... no ja to ešte nejako vyriešim. Vďaka. Sayonara." Povedal som sa zdvihol sa na odchod.
"Sayo, sayo..." (pozn. autora: Sayonara, Sayo: dovidenia)
vošiel som na chodbu a dvere za mnou sa zabuchli...
"Baka!" zahrešil som a uštedril som stene pár kopancov. Keď som zistil že to nemá zmysel, vrátil som sa do triedy... (pozn.autora: Baka: debil, blbec v tomto význame to malo znamenať doriti!)

"No čo? Ako si dopadol?" spýtal sa ma Kito keď ma uvidel vo dverách triedy. Zrejme si všimol aj môj otrávený ksicht pretože bez toho, aby som niečo povedal, hneď reagoval:
"Čo sa stalo?"
"Musím mať povolenie od rodičov...pretože ešte nemám 18..." povedal som utrápene.
"Máš dve možnosti... Buď zájdeš za rodičmi..."
"Ti šibe? Mama ma vyhodila z bytu... a otec ani nevie že existujem!"
"Tak potom druhá možnosť...Musíš vydržať do osemnástin..."
"No jo... nič iné mi asi nezostáva..." povedal som, a bezmocne som sa zosunul na stoličku pred Kitom.

********************
Skoro celý ďalší mesiac prebiehal stereotypne...do školy som chodiť musel...na svoje narodky som sa tešil, pretože som konečne mohol vypadnúť zo školy a začať konečne pracovať. S Kitom sme boli na rovnakej vlnovej dĺžke a sem-tam sme si užili...no tento deň bol niečím zvláštny. Síce bolo len ráno a moje oči boli ešte zavreté, no ranné slnečné lúče ma už šteklili po tvári...keď v tom vletel do izby Kito...

"Vstávame! Poď ideme von, obliekaj sa!"
"Hm... nechaj ma spááááť..." zamumlal som v polospánku.
"Kdeže...spal si už dlho, poď ideme..." povedal a začal ma ťahať za nohu z postele.
"Koľko je hodín?"
"Už osem."
"Tak ma nechaj spať pre mňa je ešte hlboká noc..." povedal som prosebne.
"No poďme..." nedal sa obmäkčiť a hodil mi na paplón nejaké oblečenie.
"Čakám na teba desať minút..." dodal ešte a odišiel z miestnosti.
"Ale ja sa chcem ešte aj umyť." zakričal som ešte za ním.
"No to aby si si švihol...zakričal späť. Po pár minútach leňošenia, sa moje mozgové bunky konečne zobudili a prikázali môjmu lenivému telu že by bolo múdre sa konečne zodvihnúť z postele a ísť sa umyť...
Po rýchlom umývaní som na seba nahádzal veci ktoré mi Kito nechal na posteli...očividne som ich nepoznal...
"Super! Svedčí ti...páči sa ti?"
"Oblečenie? Je super! Ale...prečo?"
"Čo prečo?"
"Prečo si mi kúpil oblečenie? A hlavne, prečo si ma zobudil??!"
"Zajtra máš narodeniny nie? Tak si dnešný deň spravíme pre seba..." povedal a spiklenecky na mňa žmurkol...
"No... a kam pôjdeme?"
"To nechaj na mňa. Ale najprv sa pôjdeme niekam najesť. Mám príšerný hlad!"

********************

Keď sme došli do jedného z milióna podnikov v Tokiu, takmer zíval prázdnotou. Ani som sa nečudoval. Však bolo IBA pol deviatej. Všetci normálny ľudia cez víkend o tomto čase ešte spia. To len ja s Kitom (a pár iných ľudí) tu strašíme ako pakovia.
"Sadnime si tam..." vytrhol ma z rozmýšľania Kito.
"Dobre." Za pár minút prišla čašníčka. Očividne viac odhalená ako zaodetá.
"Čo si dáte?" spýtala sa škreklavým hlasom. Nemala ho bohvieako príjemný. Keď sme si objednali Kito nadhodil tému.
"Od zajtra môžeš pacovať tešíš sa?"
"Jasné že sa teším...lenže som si ešte žiadnu prácu nenašiel." povedal som smutnejším tónom.
"Hm... po čase si nájdeš... neboj.."
"Mohol by si robiť napríklad... čašníka..." začal vymenúvať povolania.
"No..."
"Smetiara..."
"Preboha!"
"Automechanika..."
"To by ušlo..."
"Sekretárku..." pri tomto sa Kito pousmial.
"Na to si kde prišiel??!" znela moja trefná odpoveď.
"Taxikára?"
"Nemám vodičák."
"Aha no pravda..." zastavil sa Kito pri mojej poslednej poznámke.
"Ale keby si si spravil..." pokračoval.
"Ani jedno povolanie ma nejak nezaujalo...myslím z tých čo si mi vymenoval..."
"Hm... tak si vyber z iných... ja som ti vymenovala len pár."
"Neboj vyberiem...otázne je, či ma zoberú..."
"No hej...budeš sa musieť snažiť..." Medzitým ako sme boli zaujatí naším rozhovorom, čašníčka už nám priniesla jedlo. Kitovi doniesla veľkú pizzu s morskými príšerami... ja som sa už ani nedivil, mal rád exotické jedlá.. ja som mal pocit že on sám je taký exotický...možno práve to ma k nemu priťahovalo.
"Arigato!" poďakoval som čašníčke ktorá mi doniesla starý dobrý rámen.
"Ty Kito?" spýta som sa zrazu.
"No?"
"Mno... ehm... a...a ako si zistil že si gay?" vykoktal som zo seba rozpačito. Pocítil som aj červeň v lícach.
"Hehe... no tak, raz som bol v bare a jeden chlapík ma začal baliť...padli sme si do oka. Ja som to vnímal najskôr len ako priateľstvo, no až neskôr som zistil, že ho milujem. Vtedy som mal tuším 16?" ja som ho len počúval ako sa rozkecal. Vyzeralo to že ho moja otázka ani trochu nezaskočila a ja som z nej mal strach.
"Keď som to povedal mame najprv len dve hodiny šalela a plakala a nakoniec sa ma spýtala či nemám jeho fotku." pokračoval s úsmevom.
"To bol tvoj priateľ v Kalifornií?" spýtal som sa ho.
"Hej... bol... bohužiaľ... bol..."
"Prečo ste sa rozišli?"
"V poslednom čase sme si nerozumeli. Stále sme sa len hádali. Ja som myslel že mi zahýba. A tak som ten vzťah, aj keď nerád, ukončil. Myslím že on to zobral v pohode. No ja som mal brutálnu depku. Preto som tu. Nechcel som žiť v Kalifornií pretože mi ho strašne pripomínala. A tak som prišiel za Yume a teraz som zase šťastný... a to len vďaka tebe Iru..." začali sa mi do očí tisnúť slzy. Tak pekne to povedal. Konečne som si istý že ma má niekto naozaj rád. Pousmial som sa.
"Pôjdeme?" spýtal sa Kito keď sme dojedli.
"Môžeme ale kam?"
"To je prekvapenie..." povedal, pousmial sa a kývol na čašníčku.

********************

"Môžeš otvoriť oči!" povedal mi Kito keď sme zastavili pred nejakou budovou.
"Kúpele?" udivene som sa opýtal.
"Zaskočený? Trochu sa zrelaxujeme no nie?"
"Jasné"
"No poďme máme rezerváciu!" povedal a išli sme na recepciu. Recepčná nám ukázala kabínky a my sme si vzali uteráky. Potom sme chodili po rôznych procedúrach od termálneho kúpeľa až po bahenný... potom sme zašli na obed do reštaurácie ktorá bola v záhrade kúpeľov. Celé poobedie sme strávili v kúpeľoch...navzájom sa masírovali a rozprávali. Bo to veľmi príjemne strávený deň s Kitom.
"A teraz pôjdeme domov alebo má ešte nejaké prekvapenie?" spýtal som sa do večerného ticha keď sme vyšli z kúpeľov.
"No myslím že toto prekvapenie sa ti bude páčiť... teda dúfam..."
"No tak na toto prekvapenie som špeciálne zvedavý..."
"Pôjdeme taxíkom dobre?"
"Oukey..." Po chvíli jazdy sme konečne zastali. Keď som vystúpil predo mnou sa zjavil luxusný hotel Zepp Tokio. Ja som len stál s otvorenými ústami a vypúlenými očami...asi som v tej chvíli musel vyzerať dosť prihlúplo, pretože pár okoloidúcich mi venovala dosť pohoršený pohľad.
"Ja som vedel že budeš prekvapený!" povedal s úškrnom Kito.
"A teraz mi povieš že ideme do toho motelu oproti nie?" zažartoval som.
"Ako si uhádol?" povedal a rozosmial sa.
"Ale nie... Ideme do Zeppu. Dúfam že sa ti tu bude páčiť..." ani som sa nenazdal a už sme boli vnútri. Bola to pravda...všetci vraveli že je to strašne nóbl hotel. A nemýlili sa. A najneuveriteľnejšie je, že ja som teraz tu. Všade červené koberce. Kým Kito vybavoval veci ohľadom izby, ja som zatiaľ stál v nemom úžase.
"Ideme? Máme apartmán číslo 526..."
"Juchú..." zvýskol som a spolu s Kitom sme zamierili k výťahom. Zdalo sa mi, že to tu dokonale pozná. Spolu s nami do výťahu nastúpilo veľa ľudí ale výťah bol na to dosť priestranný. Trvalo hodnú chvíľu kým výťah zastal na poschodí kde sa nachádzal náš apartmán. Kito ma vzal za ruku a ťahal smerom k nášmu apartmánu. Keď odomkol videl som len jednu manželskú posteľ a tácku s horou jedla...
"Čo povieš?" spýtal sa keď sme vošli dnu a on bezpečne zamkol dvere.
"Toto... toto všetko?" zakoktal som.
"Áno toto všetko..." skočil mi do reči.
"Kde si na to zobral?"
"Mám veľa známostí... A aj tak... čo by som pre teba neurobil..." ja som neváhala a pobozkal ho.
"A ešte jedna otázočka..." Nadvihol som spýtavo obočie.
"Chcel by si tu pracovať ako poslíček?" pri tejto otázke som skoro skolaboval.
"Jasné že chcem... to fakt pre mňa?"
"Pre teba všetko..." povedal, pobozkal ma a zvalil na posteľ.
"Milujem ťa!" povedal som mu pomedzi bozky.
"Aj ja teba..." povedal a zarypol prstom do torty, ktorá bola medzi horou jedla. Chvíľu sa s tortou na prste hral a nakoniec mi ho položil do úst...ja som ho oblizol...načiahol som sa za hroznom sa šteklil som ho s ním na perách. O chvíľu sme už boli nahí a hrozno s ktorým som sa pred chvíľou hral pri Kitových perách skončilo v Kitovom pupku...chvíľu som jazykom krúžil okolo hrozna a potom som ho jemne chytil do zubov a prehltol ho. Ja som sa obrátil na chrbát a Kito to hneď využil. Zobral jahodu a prešiel mi s ňou po tele od pier, cez krk, hruď, pupok až na penis a odhryzol si z nej. Jahoda zanechala na mojom tele sladkasté stopy. Presne o toto Kitovi išlo... pobozkal ma...naše jazyky sa posplietali dokopy a ja som sa presvedčil že Kito dokáže s jazykom aj iné veci než rozprávať niekoľkými rečami....venoval mi ešte pár bozkov a potom jazykom nasledoval sladkastú jahodovú stopu. Jahodovou cestou ho sprevádzali moje vzdychy... na konci si ju poriadne užil,,, a ja som si to užíval tiež...začal mi olizovať žaluď... chcel som si ho privinúť bližšie k telu no rukou som zarypol do torty a tak skončila na Kitovom chrbte. Kito zrejme pocítil niečo mäkké na svojom chrbte, zdvihol hlavu a venoval mi pohoršený pohľad po ktorom nasledoval úsmev.
"To si zlížeš..." povedal a provokačne sa usmial.
"Tak sa otoč." Keď ležal na bruchu tak som mu začal pomaly zlízavať tortu...
"Hm...čokoládová..." komentoval som chuť torty.
"Takže som vybral dobre." Odpovedal na moju poznámku Kito. Ja som už ďalej nekomunikoval a pokračoval v odhryzovaní kúskov čokolády z jeho jemnej pokožky. Jeho vzdychy ma presviedčali že môj jazyk sa kĺže po jeho správnych partiách. Sem-tam som mu zašiel ku krku kde bol mimoriadne citlivý. Vtedy boli jeho vzdychy extra hlasné, no mňa to tiež vzrušovalo. Keď som s jeho "čistením" skončil otočil som ho späť na chrbát a povedal:
"Už si čistý..."
"To som rád..." odpovedal s úsmevom a venoval mi ďalší bozk.
"Nezjeme ten zvyšok neskôr? Užime si to teraz po starom čo povieš?" predniesol zrazu svoj návrh.
"A máš zo sebou gél?" spýtal som sa.
"Hej... je v taške" povedal a usmial sa.
"...v tom bočnom vrecku..." dodal ešte.
"Mhm... mám ho..." povedal som keď som ho vylovil z tašky.
"Tu máš..." povedal som, podal mu ho a ľahol som si vedľa neho. On sa nado mňa nahol a pobozkal ma. Onedlho už boli jeho prsty v mojej zadnej časti tela. Už som vedel že ho nikdy neopustím. Celým telom mi prebehli zimomriavky. Keď sme sa bozkávali cítil som v Kitových ústach ešte jahodovú chuť. Bol taký sladký. Postupne do mňa začal vkladať prsty najprv jeden a potom ďalší. Ja som ich skoro ani necítil ale aj tak moju pozornosť odvádzal vášnivými bozkami. Zrazu svoje prsty vybral a prirazil penisom. Zakňučal som od bolesti. No o chvíľu som si na ten nepríjemný pocit zvykol, a vychutnával som si Kita. O chvíľu sme už obaja lietali v oblakoch. Venoval mi pár horúcich bozkov. Preskúmal mi snáď celú ústnu dutinu. Vyvrcholil som a pobozkal Kita obzvlášť nežne ako ešte nikdy predtým. O chvíľu som si už obaja užívali orgazmus a jeden druhého. Stále ma bozkával nežne a po chvíli zliezol jazykom k uchu a začal mi ho jemne hrýzť. Zavrel som oči a nechal som sa unášať. Vôbec som nevnímal okolie. Keď som ich o chvíľu otvoril Kito už ležal vedľa mňa a vydýchaval sa. Ani som nevnímal kedy zo mňa vyšiel. Usmial som sa a nahol sa nad neho aby som ho pobozkal. Odtiahol som sa a pozrel mu hlboko do jeho belasých očí. Stále dýchal zrýchlene. Ja tiež ale môj dych sa už upokojoval. Jeho viečka začali klipkať až nakoniec od samej únavy zaspal. Ja som sa usmial a pohladil som ho po jeho tmavých vlasoch. Potom som si sadol na posteľ a pozeral ako zhipnotizovaný na jedlo ktoré nám ostalo. Po chvíli som klesol medzi vankúše aj ja. O chvíľu som ž kľudne spal.


********************

"Áno môžete to tu nechať... Koľko som dlžný?" zobudil som sa na Kitov hlas.
"Kito?" zamumlal som.
"Vďaka dovi..." počul som ako Kito zabuchol dvere.
"Už si hore spachtoš?" otočil sa na mňa a nádherne sa usmial.
"Priniesli nám jedlo.." oznámil mi.
"Nechceš?" spýtal sa a hodil po mne jablko. Chytil som ho v poslednej chvíli, inak by mi vrazilo do ksichtu.
"Si kompletný? Čo to po mne hádžeš?"
"Jablko nevidíš? Pekné... zelené..." povedal so smiechom.
"Dobre vieš ako som to myslel." prevrátil som oči.
"No... poď sa najesť..." povedal keď videl že začínam trucovať. Hodil som na neho žiarivý úsmev, nabral som si jedlo a s chuťou som sa do neho pustil.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Satomi-san Satomi-san | Web | 1. ledna 2009 v 17:11 | Reagovat

teraz si niesomistá tru castsom na nasinom blogu citala poslednu do prdele

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama