Novinky: prepísané staré poviedky Nešťastie chodí vo dvojici, Zlé sny, Myslel som si... a pokračujem :)

Problém nesprávnej orientácie 6.časť

7. února 2009 v 18:17 | Kana-sama |  Problém nesprávnej orientácie II
Konečne sa hlásim s new časťou, tak prajem príjemné čítanie a očakávam komentáre :)

6. časť
Vstup do nového začiatku

Dva roky… 2 roky utrpenia… 2 roky strachu o život… o jeho život… 2 roky sme čakali, a teraz… teraz, keď sa prebral… mám strach za ním ísť. Bojím sa jeho reakcie… veľa sa toho zmenilo. Čo na to povie? Čo si o tom pomyslí? Nezraní ho to? Teda, nie že by som potreboval jeho povolenie, ale v jeho stave… radšej mu o tom zatiaľ nebudem hovoriť…



"Ideš už?" - vytrhol ma z myšlienok Hiro.


Pozrel som na neho. Len som sa usmial a znova som sa zapozeral do zeme.


"Odkedy sme sa dozvedeli, že sa prebral, si stále uzavretý vo svojom svete. Čo sa deje?"


"Veď vieš… 2 roky… to je dlhá doba… A veľa sa za ten čas zmenilo. Hlavne čo sa týka…"


"Hej, ja viem. Ale… pozri, buď sa s tým zmieri, alebo… no jednoducho nemôžme sa všetci riadiť podľa neho."


"Hm…"


"Neboj sa. On to pochopí. Hlavne už poď" - neuveriteľné, ako dokáže ten jeho úsmev upokojiť.


˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛





Nemocnica… Toto miesto vo mne vyvoláva zlý pocit… žeby kvôli minulosti… alebo kvôli skutočnosti, ktorá ma sem priviedla. V každom prípade, budem rád, keď už odtiaľto vypadneme.


Ako on kedysi, dnes ja tu stojím a netuším, čo robiť... Vojsť, zostať? Keby sa tak moje myšlienky dohodli... Šiel by som dnu, ale moje telo sa odmietalo hýbať. Kiež by to bolo ľahšie....


"Ak nepôjdeš sám, tak ti pomôžem." - Hiro sa mi to snažil uľahčiť, ale moc sa mu to nedarilo.


"Ha-ha" - snažil som sa trochu pousmiať, ale nešlo to.


"Čoho sa stále bojíš? Boli ste predsa priatelia. A stále ste."


"Eh, to nie je také ľahké..." - nenechal ma ani dopovedať. Rovno mi skočil do reči.


"Nepočúvam!" - vykríkol a znamenite si zakryl uši. Potom ma chytil za rameno, otvoril dvere, pre ktorými sme po celý ten čas stáli, a sotil ma dnu. Dvere za mnou sa s malou pomocou Hira zatvorili. A navyše tak hlasno, že obe osoby v miestnosti upriamili pozornosť na mňa. Čo bolo v konečnom dôsledku dosť nepríjemné. Muž sediaci na nemocničnej posteli povedal čosi sestričke stojacej vedľa neho a tá hneď odkráčala. Človek by si myslel, že to tak bude ľahšie, ale ja som nevedel, čo povedať.


"Ahoj" - začal.


"A-ahoj" - pozdravil som váhavo.


"Ty si Sai?" - spýtal sa po tom, čo si ma premeral pohľadom.


"Áno... myslel som, že si nič nepamätáš. Ako to, že..."


Uvedomil som si, že stále stojím pri dverách, akoby som sa chystal zdrhnúť. To mu asi nebolo príjemné, súdiac z jeho výrazu tváre. Prešiel som teda bližšie k posteli a postavil som sa priamo pred neho.


"Nie... nepamätám si toho veľa, ale teba áno. A pamätám si ešte niekoho, ale meno po mne nechci."



"Aha, ty myslíš asi Hira."


"Zrejme"


"Ako sa cítiš?" - spýtal som sa rozpačito.


"Teraz, keď si tu ty, tak už oveľa lepšie." - povedal, pričom za mnou natiahol ruky a láskyplne ma objal.


"Teraz, keď si pri mne... stále ťa milujem...." - Ooo nie! On si myslí, že aj ja ho ešte stále milujem. Čo teraz?!!


"Eh, to je fajn, ale....ale..." - rozmýšľal som, ako mu to mám povedať.


Moje premýšľanie však prerušil Hiro, ktorý práve otvoril dvere od izby. A zrejme počul aj to ´Mizukiho priznanie´. Zatváril sa dosť udivene, keď videl, ako ma Mizu láskyplne objíma. Presnejšie... udivene a karhavo. Asi za to, že som to Mizukinu ešte nepovedal. Ale nemohol som. A tak sa Hiro rozhodol konať:


" Ehm, čau Mizu. Môžem si nachvíľu požičať Saia?" - povedal a ťahal ma von z Mizukiho zovretia. Nakoniec sa mu to aj podarilo a jediné, na čo sa Mizu zmohol bol nechápavý pohľad a :"Eh....jasné....čau..."


Vytiahol ma na chodbu. Hodil ma na jednu z množstva stoličiek a naklonil sa nado mňa.


"Tak počuj, ak máš problém s tým, povedať mu to, tak mu to aspoň nejako naznač. Nebolo moc príjemné vidieť, ako ťa tam objíma, pri tom, čo som počul."


"Keď to nie je také ľahké..."


"Ja viem, že to nie je ľahké. Chápem ťa, ale skús pochopiť aj ty mňa."


Sklonil som hlavu a prišlo na to moje, v stresových situáciách povestné, pozeranie do zeme. Chvíľu som len čakal, čo sa bude diať. Nič sa nestalo, a tak som zdvihol pohľad na späť Hira. Nadýchol som sa, že idem niečo povedať, ale Hiro mi naznačil, že mám byť ticho. Priklonil sa trocha bližšie a povedal: "Spolu to zvládneme." - a potom ma nežne pobozkal.


Znova sme vošli do Mizukiho nemocničnej izby, tentoraz úplne rozhodnutí mu to povedať. Teda aspoň Hiro bol. Prešli sme až k stolu na konci izby. Zobrali sme odtiaľ dve stoličky, preniesli sme ich k jeho posteli a posadili sme sa.


"To vyzerá vážne. Asi by ste mi chceli niečo povedať, že?" - povedal Mizuki pokojne.


"No vlastne áno. Čo keby si začal Sai?" - pozrel na mňa tým najprísnejším pohľadom.


"Fajn, takže... ide asi o to, že... no vlastne. Vieš jak..." Chcel som mu to povedať. Vážne chcel, ale vždy, keď už som to skoro povedal, prebodol ma ten jeho pohľad. Tak nevinný. Nie nechápavý, ale nepochopený... Nemohol som... " Nedokážem to."


"Myslel som si." - povedal Hiro dosť sklamane. "Poviem ti to teda ja Mizu, ale ešte pred tým Sai, by som bol rád, keby si odišiel."


"Čo?"


"Choď. Počkaj ma vonku, áno?"


"F-fajn" - So smutnými očami som nakoniec rezignoval. Odložil som stoličku, na ktorej som sedel späť na miesto, vyšiel som von a netrpezlivo som čakal pred zatvorenými dverami, čo sa bude diať.


Netrvalo dlho a vo dverách sa objavil Hiro s dosť neurčitým výrazom tváre.


"Tak ako?" - spýtal som sa zvedavo.


"Teraz nie. Poďme domov." Len čo to dokončil, schytil ma za ruku a ťahal ma odtiaľ preč.


˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛˛





"Takže?" - začal som hneď, ako sme nastúpili do auta. Do jeho auta. To je tak, keď si niekto šetrí na vodičák, ale na auto už nezostane... No ale k veci.


"Takže som mu to povedal."


"To je všetko? Len si mu to povedal?"


"A čo si čakal? Že som sa tam s ním za tú chvíľu rozkecával?"


"No.. dobre, ale čo on na to?" - pýtal som sa celý napätý.


"No nič. Skôr, ako by stihol čokoľvek povedať, som sa odtiaľ vytratil." - Povedal a zadíval sa cez okno do nočnej tmy.


"Aha" - odsekol som.


Po nejakom čase sme dorazili domov. Hiro vošiel autom do garáže nášho domu nachádzajúceho sa pár kilometrov od Tokya. Otvoril som dvere, s myšlienkou, že by asi nebolo múdre nocovať v aute, no Hiro so mnou moje úvahy zrejme nezdieľal. Očividne sa mu nechcelo vystupovať, a tak som znova zabuchol dvere a pozrel som sa na neho.


"Trápi ťa niečo?"


"Trápi? Niee... mňa by len zaujímalo, prečo s tým máš problém..."


"Čože?"


"No ľudia, ak nie sú zamilovaný, nemajú také nervy z toho niekomu to povedať. Jedine, že by tu bol istý dôvod... Ty ho stále miluješ?" - obrátil pohľad na mňa. Mal tak smutné oči. Akoby čakal, že mu odpoviem áno.


"N-nie, ja len... Nie! Isteže nie."


"Ale vyzerá to tak." - obrátil pohľad späť pred seba.


"Ty... mi nedôveruješ? Hiro, ja ťa milujem. Len teba!"


"Vážne? Sľubuješ, že ak by to nebola pravda, povieš mi to?" - povedal s pohľadom nevinného podvedeného milenca.


"Sľubujem. Milujem ťa." Ako dôkaz toho, čo som práve povedal, som sa nad neho naklonil a pobozkal som ho. Nebránil sa. Na chvíľu som sa odtiahol. Pozeral mi do očí, ale nič neurobil ani nepovedal, tak som si sadol späť na sedadlo spolujazdca. Stále nič. Len pozeral pred seba. Hlasno som vydýchol a spravil som to isté.


"Čo je tam také zaujímavé?"


Hiro sa zrazu zodvihol, sadol si obkročmo na moje stehná a začal ma vášnivo bozkávať. Nemal som dôvod brániť sa, a tak som sa tomu poddal. Ani sme sa nenamáhali vísť von z auta a presunúť sa do domu. Možno by to v posteli bolo príjemnejšie, ale rozhodne menej zaujímavé. A koniec koncov, to sedadlo bolo celkom pohodlné. Hiro sa netrápil zbytočne dlhým začiatkom a rovno mi začal vyzliekať košeľu. Ústami sa pritom pomaly presúval od mojich úst nižšie, cez môj krk k hrudi a bradavkám, kde sa na chvíľu zdržal. Začal ich lízať a jemne kúsať tak, aby ma to nebolelo. Presne vedel, čo chcem a bol nežný. Rukami mi rozopínal nohavice. Nechcel som len nečinne sedieť a užívať si, a tak som začal obnažovať aj ja jeho. Veľa práce mi to nedalo, keďže Hiro sa netrápil zbytočnými vrstvami oblečenia, do ktorých rátal aj trenky. ´Nenápadne´ som presunul svoju ruku do jeho rozkroku. Bol vzrušený, cítil som to. Doslova. Medzičasom sa aj jemu podarilo zbaviť ma všetkého oblečenia. Trocha sa nadvihol, presunul sa bližšie k môjmu rozkroku a prudko dosadol. Objal ma a chvíľu len hlasno dýchal. Potom sa začal pomaly pohybovať. Obaja sme ticho vzdychali. Bozkávali sme sa a zrýchlene sme vydychovali. Presunul som svoje pery k jeho krku a nežne som ho láskal. Zaklonil hlavu a hlasno vzdychal. Dlho som to nevydržal a znova som sa oprel o sedadlo, pretože som potreboval predýchať pocit prichádzajúceho orgazmu. Lepšie povedané prevzdychať. A Hiro tiež. Silno ma objal a vzdychal mi priamo do ucha. Bolo mi jasné, že aj on o chvíľu vyvrcholí. Zašepkal som mu do ucha:" Teraz Hiro" - a potom sa v garáži ozvali už len naše hlasité vzdychy.
Pokračko nabudúce :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nasi(admin) Nasi(admin) | Web | 7. února 2009 v 18:50 | Reagovat

O_o ja cumim! Som rada ze som bola na teba zla xD to yaoi... mnam... ♥ jujkyyy super tho bolo... najprv som s nevedela dat dokopy suvislosti bo som si to uz nepametala ale uz wem juhuu xD uz sa tesim ked tam budeme aj myyy ^^

2 dlac56 dlac56 | E-mail | Web | 26. února 2009 v 17:47 | Reagovat

nieeeee!!!!!!! preco sai s hirom? a co chudacik mizu?! bozeeeee daj ho v dalsej casti s niekym dokopy plosiiiiiiiiiim on je skvelyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyy

3 Kana-sama (blogmiss) Kana-sama (blogmiss) | E-mail | Web | 4. března 2009 v 21:26 | Reagovat

noom uvidiime :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama